9. diel: U Jima v Lille Ile
Indonézia, ostrov Lembata, mestečko Levoleba.
Cestopis Svadobná cesta okolo sveta - 9. diel.
U Jima v Lille Ile
Jim je pozoruhodný a hlavne nečakaný zjav na tomto konci sveta. Pôvodom Holanďan, čo mal za ženu Indonézanku a teraz vychováva ich asi 12-ročnú dcéru. Bývajú v jednoduchom no priestrannom drevenom dome, postavenom na vyvýšených koloch.
Vedľa domu stojí na drevených koloch stavba Jimovho "hostela". Treba prejsť pomimo hustej tropickej vegetácie, v ktorej Vika tušila množstvo hmyzu, a zo strachu jej behali zimomriavky po tele. Štyri izby sú tak veľké aby sa do nich akurát zmestili dve postele a medzi ne nočný stolík. Po stenách behajú mravce a v kúte si pavúk pletie svoju sieť. Medzery medzi doskami podlahy boli dosť veľké na to aby pomedzi ne prepadol mobilný telefón. Bolo cez ne vidno že pod nami sa nachádza blato. Domy to stoja na koloch pre to, že počas silnejšieho prílivu voda zalieva pozemky na pobreží.
Naše názory s Vikou na tuto "izbu" sa líšia. Podľa Viky je to strašné až možno najhoršie čo sme kedy videli. Mne jednoduchá účelnosť vyhovuje. Nad posteľami sú sieťky proti komárom a drevená konštrukcia "dýcha", na rozdiel od betónovej či tehlovej, čo považujem vo vlhkom tropickom podnebí za výhodu. Za najväčšiu výhodu Lille Ille však jednoznačne považujem prítomnosť Jima, ktorý nám môže poskytnúť kopec cenných informácií.
Väčšinu dňa trávime na terase Jimovho domu prácou na počítači a debatou s Jimom. Jeho dcéra má maláriu. Vyčerpaná chorobou leží na posteli a oddychuje. Ako sa stmieva nad záhradou domu sa zoskupuje roj komárov, ale o tom už viac Viktória:
Po západe slnka sa na verande objavil roj komárov. Sedela som na drevenej lavici akurát pod lampou, ktorá bola jediným zdrojom svetla v okolí a priťahovala všetok lietajúci hmyz. Už lez počuť samotný bzukot tých chrobákov mi nedával pokoja. Najviac som sa bála, že jeden z nich na mňa skočí a začne po mne loziť. Nečakajúc kedy sa tak stane, poprosila som Jima požičať mi niečo na prikrytie. V dome však nebolo vecí nazvyš a tak som sa potešila aj handre, asi na umývanie dlážky, ktorá bola celá deravá a smrdela. Lepšie ako nič. Zakryjúc sa ňou od hlavy so pocítila ako po mne lozia mikroorganizmy. Snažila som sa presvedčiť samú seba, že sú to len fantázie v mojej hlave. Roland sa nijak nechystal spať a ísť samej cez divočinu kypiacu hmyzom po tme som sa neodvážila. Boli sme jediný hostia u Jima a iné svetlo tu nebolo. Ostala som radšej ležať na lavici a čakať.
Na druhý deň ráno
Skoro ráno, kým Vika ešte spala som sa vybral na prechádzku okolo zálivu pod Gunung Api, sopkou z kužeľa ktorej stúpal dym. Domy stojace na koloch okolo pláže sú domovom ’Orang Air’ – ľudí vody, alias morských cigánov. Orang Air donedávna kočovali na moriach medzi ostrovmi Indonézie. Vláda ich však motivovala aby sa usadili a dnes žijú na mnohých miestach vrátane zálivu pod Gunung Api a živia sa rybolovom. Kým som sa prechádzal, Viktóŕíá´ójovaa s mravcami:
Ráno, kým sa Roland prechádzal okolo zálivu, som sa vybrala do sprchy. Kúpeľňa, ak sa to tak dá nazvať, bola betónová stavba za domom. Táto už nestála na koloch. Vnútri bol záchod, rezervoár s vodou a vedierko na polievania. Vyliac na seba pár vedierok studenej vody, uvidela som ako mimo mňa pochoduje kolónia obrovských červených mravcov. Niektorí z nich sa utrhli od cestičky po ktorej šiel zástup mravcov a smerovali ku mne. Boli tak blízko, že už-už mohli vyliezť na moju nohu. Zo strachu som pár mravcov zapučila nohou. Začalo sa niečo strašné. Mravce nabrali rýchlosť a pribežali na miesto udalosti. Niektorý začali odnášať svojich ranených a ostatní smerovali ku mne, až na dlážke vznikol ryšavý kruh z mravcov. Mravce vyliezli na moje topánky a snažili sa vyliezť aj na mňa. Tie, ktorým sa podarilo dostať sa k mäsu, ma začali hrýzť. S krikom som vyletela z kúpeľne, striasajúc zo seba zlostných mravcov.
Got something to add? Comment on the post here: