7. diel: Karaoke v Larantuke

7. časť cestopisu Svadobná cesta okolo sveta, zážitky a skúsenosti z cesty po najvzdialenejších kútoch planéty.

Úzka, asfaltovaná cesta sa kľukatila kopcami a dolinami západného Floresu, kde sa začína tá správna divočina. Stretli sme miestneho lovca s puškou na ramene, čo si niesol domou na večeru cez plece prehodenú opicu. Po štyroch hodinách cesty a nekonečnej sérii miestnych videoklipov zo zabudovaného DVD-čka sme za tmy dorazili do dedinky Larantuka. Zobrali sme izbičku v hoteli Rullis, ktorý manažoval anglicky hovoriaci a až podozrivo priateľský pán Rullis. Asi bol gay, čo mu v tejto majoritne moslimskej spoločnosti moc nezávidím. Boli sme viac hladní ako unavení z dlhej cesty a pridali sme sa k miestnym, čo na nočnom trhu pripravovali a jedli ‚ikan bakar‘, pečenú rybu. Namiesto dreva, či dreveného uhlia tu na grilovanie používajú na kúsky polámané škrupiny z kokosových orechov. Horia pomaly, dávajú rovnomerne teplo a v tmavej zaspatej Larantuke exoticky osvetľovali tváre kuchárov a ich hostí. Dali sme si u transmigranta z Javy jednu rybu so šalátom, spláchli to späť v hoteli Bintangom a pobrali sa spať. V trópoch sa stmieva o šiestej a aj tak tu nie je čo robiť, takže ôsmej môžete by pokojne v posteli.

Svetla zhasnuté, ventilátor šumí a ja zaspávam, keď vtom niekto pustil na plné gule repráky vo vzdialenom karaoke bare. A indonézsky pop bolo počuť v okruhu niekoľkých kilometrov celú noc. Zabudnite na civilizáciou nedotknuté, pokojné rybárske dedinky, kde si rybári pri svetle horiacich ohňov vymieňajú zážitky uplynulého dňa. Také miesta neexistujú. Existuje karaoke. Za to vám ručím.