Deň 6. – Wandoor

Vikinka zaspala mame na kolenách a Viviena spí hore zadkom na zadnom sedadle Mahindry, čo je miestny automobil, SUV-éčko, na ktorom sme dnes boli vo Wandoor, vstupnej bráne do Mahatma Gandhi Marine National Park. Sme s dvoma dcérami, dvojročnou Vivien a päť ročnou Viktóriou v Indii a máme za sebou ďalší krásny deň.

Ráno sme skoro vstali pretože lodička do národného parku odchádza o siedmej ráno. Do dedinky Wandoor treba prísť o pol až trištvrte na sedem, aspoň v turistickom centre v Port Blair, kde sme vybavovali povolenia a kupovali lístky nám to tak tvrdili. Tak my sme sa rovnako dohodli s naším domácim že nám poskytne teda svojho šoféra s vozidlom. Samozrejme ako platenú službu. Za 1500 Rupií nás do Wandooru odvezie, počká tam a vráti sa s nami naspäť. Cesta z Port Blair do Wandoor má trvať tak 40 minút, preto sme dohodnutí na odchod okolo 5:45 ráno.

Kde je šofér?

No keď sme sa ráno zobudili a o trištvrte keď sme mali pomaly sadať do auta, aby sme loď stihli tak nebolo nikde nikoho a ceý dom spal.  Zbehol som dole, zazvonil domácim, zobudil ich a pýtam sa, že "Whats`up? Čo sa deje? Kde je šofér?", veď už treba vyrážať. O domáci, že "Do not worry, veď máte čas, šofér príde." No ale ja mám šoférove číslo, volal som mu a niečo mi tam nejaká automatická odpoveď na hindi povedala, tak predpokladám že má vypnutý telefón že ešte sladko spí. Z toho som bol samozrejme hodne nervózny. Jednak nechceme prísť o ten zážitok a potom zaplatili sme 1500 rupií za tri povolenia a ďalších 2225 za lístky na loď. To znamená, že takmer 4000 rupií sme minuli, stratili deň vybavovaním povolení a teraz ak to nestihneme, bude zle. OK, počkal som 5 minút, 10 minút znova som prišiel že "Kde je šofér,  treba ísť, zmeškáme loď". Oni že "neboj sa, šofér príde o pol, veď to stačí, to stihnete". Ja im na to už nervóznym zvýšeným hlasom "aké o pol, to je neskoro, to nestihneme...".

Cesta do dedinky Wandoor

Nakoniec prihnali šoféra a možno 6:20 sme vyrazili. Cesta do Wandoor naozaj trvala 40 minút. Videli sme, že Port Blair je mestečko rozťahané na veľa veľa štvorcových kilometrov. Veľmi dlho sme išli, kým sme dosiahli hranice mesta a tam už sa začali skutočnočne džungle. Cesta išla ce naozajstnú, peknú, zelené džungľu. Takisto možno cestou vidieť, že more sa tu vrezáva hlboko do pevniny a vytvára veľmi pekné zálivy, možno by som ich nazval fjordami, len sa okolo nich netýčia vysoké skaly.

Do Wandoor sme dorazili asi tak dve minúty pred siedmou. Pred vstupom do národného parku stál rad Indov, tak som pochopil, že sme nič nezmeškali, všetko je v poriadku a nervozita opadla. Zaparkovali sme našu Mahindru a hovoríme si „Oukej tak treba niečo zjesť“. Však raňajky sme skoro ráno nestihli tak z toho čo sme si zobrali so sebou sme niečo pozobkali a zvyšok spolu so zásobami vody na celý deň zobrali so sebou.

Wandoor

Plasty nie

Do národného parku sa však plastové fľaše nesmú brať. Majú to vymyslené tak, že vo Wandoor, na vstupe do NP vám za 200 rupií požičajú špeciálne nádoby na vodu, do ktorých si môžete preliať vodu zo svojich plastových fliaš. Pri odchode z národného parku treba fľaše vrátiť a zálohu vám vrátia. Dva litre vody sme preliali do dvoch ich nádob, zaplatili zálohu a šli sa postaviť do radu ktorý medzitým narástol a nehýbal sa. Bolo možno pol ôsmej keď začali púšťať prvých návštevníkov. Kým sme prešli bránou, skontrolovali nám lístky a batožinu na prítomnosť nežiadúcich plastov, tak bolo možno osem, možno pol deviatej. Nesledoval som veľmi podrobne hodinky, no určite bolo po ôsmej. Takže moja ranná nervozita bola neopodstatnená a naši domáci mali pravdu. 7 hodín "Indian time" môže znamenať pol ôsmej, osem alebo tak nejak.

Všetkým kontrolovali tašky batožinu, aby do chráneného územia náhodou nezobrali a nevyhodili ta nejaké plastové veci. My, ako jediní zahraniční návštevníci, sme prešli bez kontroly, čo bolo na šťastie, lebo sme brali za sebou rôzne plastové veci, napríklad detskú fľašku s takým špeciálnym cucíkom, cez ktorý dieťa pije. Ďalej sme mali so sebou med, lebo Vikinka má rada chlebík s medom a ten bol tiež v plastovej nádobe. Aj iné plastové veci by sa u nás našli. My sme však nemali v úmysle poškodzovať im prírodu, takže nič tým nestratili, li sme sa až do štvrtej lode. Lodičky tu chodia s kapacitou takých 40-50 miest každá a denne do NP pustia maximálne 200 ľudí. Možno maximálne 200 kvôli tomu aby nebola priveľká záťaž na prírodu, alebo aj tak nemajú väčšiu prepravnú kapacitu.

Plavba národným parkom

Dnes ráno na pobreží bolo skoro by som povedal až zima. Bolo zamračené, občas popŕchalo, mrholilo. Keď sa lodička rozbehla a pofukoval vietor veru Viktória mrzla a sťažovala sa ako jej je zima. Nuž bolo zrána takých 17-20 stupňov a k tomu ten vetrík, na Indiu veľmi príjemná teplota. Človek v Indii samozrejme počíta s tým že bude 30-40 stupňov Celzia, takže dvadsiatka tu je super príjemná záležitosť.

Cesta bola veľmi krásna. Oproti pobreží pri Wandoore je ostrov Alexandra, ktorý leží 150-200 metrov od pevniny a ťahá sa paralelne s Južným Andamanom niekoľko kilometrov. Vyzerá to, ako by sme sa neplavili na mori, are pozdĺž rieky. Na oboch brehoch sú zelené, husté nedotknuté džungle s vysokými stromami a musím povedať že tak krásne džungle som už veľmi dávno nevidel, možno v Bolívii na jednom z prítokov Amazonky. Po 40 minútach plavby sme dorazili na ostrovček Joly Buoy. O ňom bude ďalší príspevok.

Deň 6. II - Ostrov Jolly Buoy
Deň 5. - Udomácňujemesa v Port Blair

Čo si myslíš o tomto článku. Pridaj svoj názor :)

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.