V Port Blair ako doma

Švrtok, 5. deň našej cesty, bol po dlhšom čase konečne pozitívny deň. Možno povedať, že už sa udomácňujeme v Port Blair. Vieme kde kúpiť vodu, mlieko, vajíčka, zeleninu, ovocie a samozrejme rybu. Jediné, čo zatiaľ nevieme je, kde kúpiť mäso. Náš pán domáci však vie, kde sa dá kúpiť raz do týždňa bravčové a dokonca čosi motá aj o hovädzom. Ale mäso bude až v nedeľu. (Viď. Deň 7. - Kde a ako v Indii kúpiť mäso.) Z miestnych surovín vieme dať dokopy aký taký jedálniček. Na raňajky si robíme chlebík vo vajíčku, praženicu či omeletu. K tomu uhorky a rajčiny, prípadne si tento zeleninový šalát osviežime cibuľkou. Na obed sáčková polievka, rezance v štýle Vifon. No, neprejedáme sa... Reštauráciám sa zatiaľ vyhýbame. Nechceme si pokaziť žalúdok hneď na začiatku cesty.

Vikinka ide do škôlky a my vybavujeme povolenia

Dnes bol veľký deň. Vikinka išla prvý krát do škôlky. Ráno sme vstali, spravili raňajky, obliekli sa, sadli na tuk-tuk a šli do škôlky. Vikinka bez protestov, radostne išla do škôlky. Všetko sme dohodli ešte včera, kedy sme mali možnosť si pozrieť a aj deťom ukázať interiér škôlky.

Naše ďalšie kroky vedú do Tourist Information Centre. Tu vybavujeme povolenie na cestu do Mahatma Gandhi Marine National Park, na ostrov Joly Buoy. Vládne tu Indická byrokracia a všetko je zorganizované pomerne tragicky. Veci tu treba riešiť deň - dva vopred a to na inom mieste ako je ich miesto využitia. Teda nedá sa proste kúpiť lístok na loď v prístave, alebo vstup do národného parku na vstupnej bráne, ale musíte všetko riešiť vopred v meste.

Nožík sa mi vo vrecku otvára, keď zisťujem, že vstup do národného parku stojí 50 Rupiek pre Indov ale 500 pre cudzincov. Nefér? Áno. Pochopím keď na mainlande je vstupné do pamiatok pre domácich lacnejšie. Tak majú aj chudobní Indovia možnosť navštíviť krásy svojej krajiny. Ale na Andamanské ostrvy prichádza len vyššia bohatá vrstva. A dotovať bohatých je blbosť. Zároveň, Indovia všade narobia oveľa viac bordelu ako cudzinci. Správne riešenie je rozdeliť ceny na islanders a non-islanders, teda skutočných domácich čo majú trvalý pobyt na ostrovoch a tých čo prišli z vonku. Takéto rozdelenie sa tu používa napríklad pri cenách na lode a trajekty. Tam majú zľavy iba skutočný domáci obyvatelia Andamanských a Nikobarských ostrovov.

Na vybavenie povolenia navštíviť MGMNP je potrebná kópia iného povolenia, konkrétne vášho RAP (Restricted Area Permit). Nemali sme všetky kópie so sebou, no našťastie mali sme originály, tak Viktória vybehla do nášho už známeho xeroxu pri YMCA a spravila potrebné kópie. Zaplatili sme všetky poplatky, obdržali svoje povolenie a lístky na loď a už bol čas ísť pre Vikinku do škôlky.

Ako to vyzerá v Indickej škôlke

Vikinka vyzerala celkom šťastná v škôlke a tešila sa na zajtra, že opäť príde. Najšťastnejší som bol asi ja, že sme to celé dokázali vybaviť, zorganizovať a že dieťaťu sa tu páči. Škôlka v Indii je iba doobeda. Deti tu nespia ani nejedia. Jedlo na desiatu si má dieťa priniesť samo. Dáva to logiku. Pri tom spektre náboženstiev, národností a zvykov sa nedá navariť pre všetkých jedno či dve vyhovujúce jedlá. Predškoláci, teda skupina kam chodí aj naša dcéra, sa v škôlke nehrajú, ale reálne učia a pripravujú do školy. Spoznávajú písmenká, vypĺnajú úlohy na grafomotoriku do pracovných zošitov. Všetko po anglicky. Ku koncu doobedia si všetky deti, staršie, mladšie aj najmladšie posadajú spolu v spoločenskej miestnosti a spievajú spolu pesničky. Vikinka väčšinu už pozná, veď škôlkárske hity ako "London bridge is falling down", či "Are you sleeping" sa naučila ešte doma.

Cestou zo škôlky sme stretli rybárovu ženu, s lavórom na hlave, ako ide po ulici a vykrikuje: "ryba, ryba, čerstvá ryba, kúpte si rybu ..." Pozreli sme si obsah jej lavóra. Nosí tam zopár rýb, váhu, závažia a nože na čistenie rýb. A keďže sa blížil čas obeda, tak sme si jednu rybku kúpili. Rybárka nám ju očistila, odrezala hlavu, chvost, doma sme ju upiekli na panvici a bol z toho celkom vydarený obed. Mňam.

Corbyn`s Cove beach

Poobede sme si oddýchli pod klímou, prečkali tak poobedňajšiu horúčavu a pobrali sa na Corbyn`s Cove beach, teda na pláž. Na mape to vyzerá, že na pláž je to vcelku blízko, maximálne 4 kilometre, ale taxikári si za cestu pýtajú veľa. Vraj tam nemajú zákazníkov na cestu späť a tak sa musia vracať prázdny. Na pláž sme cestovali za 150 naspäť naspäť dokonca za 200 Rupií. Voda mori na Corbyn`s Cove je extrémne horúca. Skutočne tak horúcu vodu som ešte nezažil. Pripisujem to tomu, že piesok je taký tmavohnedý-tmavošedý. Zároveň Corbyn`s Cove má krásny tvar zálivu v tvare podkovy a celý deň naň svieti slniečko, ktoré tú vodu, príbojom premiešanú s tmavým pieskom, tak zohreje, že si prajete aby bola chladnejšia. S Vikinkou sme sa vykúpali. Boli sme vo vode 2-3 krát, mama do vody ísť nechcela a Vivien sa vody bála.

Na pláži je vcelku veľa ľudí a to hlavne vďaka tomu, že práve prebieha ich každoročný „beach festival“. Pár ľudí sa tu vozí na motorových člnoch a na ski jetoch. Tak polovica pláže je rušná a na druhej polovici okrem nás nebol takmer nikto, okrem indickej rodinky, čo sa tiež čvachtala vo vode. Inak sme pláž v hlavnom meste mali takmer pre seba.

Na brehu sme našli mŕtvu rybu. Vyzerá ako ryba fugu. To je tá, čo ju Japonci jedia, no pripravovať ju môžu len skúsení, zaučení majstri. Niektoré časti jej tela sú totiž smrteľne jedovaté. Prítomní rybári nám hovoria, že rybu vyhodili, lebo je jedovatá. Či to naozaj je fugu neviem, na fugu mi pripadá príliš veľká, tak asi to je jej nejaká jedovatá príbuzná. Ochutnávať nebudeme.

To najlepšie na pláži je reštaurácia, kde sme si dali biryani a ja som sa konečne po niekoľkých dňoch do sýtosti najedol. Biryani bolo príjemne aromatické, ľahko korenisté, ale nerazila z neho tona čili, tak som rád, že sme konečne našli miesto a jedlo za ktorým sa ešte vrátime.