Šnorchelovanie po Indicky

Po ostrovčeku Jolly Buoy sa môžte prechádzať. V obmedzenej miere. Chodiť môžte len po krátkom úseku pláže, ktorý je na východnom konci ostrova A po jeho najbližšom okolí. Keby ste chceli zájsť viac ako 50 metrov do vnútrozemia alebo sa jednoducho prejsť po pláži niekde ďalej tak na obidvoch koncoch stoja policajti a ďalej vás nepustia.  Veď sme v národnom parku! No India. Odpadky do vody áno, prechádzka nie.

Ešte väčšia komédia je tu s plávaním a šnorchelovaním. Plávať nemôžete hocikde, ale len na presne vymedzenom a bojkami ohradenom úseku o 30 x 15 metroch.

Tu sa v plytkej teplej vodičke čvachtajú Indovia. Ženy väčšinou komplet oblečené, muži niektorí v tričkách a šortkách, niektorí odvážnejší bez trička. Keby ste chceli plávať mimo vyznačenej oblasti, policajti vás hneď zaženú. 

Plávanie s maskou a rukou je to podobne komické. Šnorchelovať môžte ísť iba so špeciálnym certifikovaným sprievodcom. A môžte zabudnúť na odvážny výlet k útesu. Šnorchluje sa hneď vedľa toho bojkami vyznačeného "bazéniku". Nevadí skúsime. 

Prvý idem ja, manželka dá zatiaľ pozor na deti a potom sa vystriedame. Certifikovaný sprievodca ma už čaká vo vode. V jednej ruke má plávacie koleso a v druhej plávaciu vestu, žiaľ rovnakú nepohodlnú, ako sme mali na lodi. Moje protesty, že veď som certifikovaný Open Water Diver (potápač), tak hádam tu nebudem v šaškovať vo veste, sú zbytočné. Licencovaný sprievodca musí v prvom rade dbať na bezpečnosť svojich klientov. Naťahuje tú oranžovú polystyrénovú obludu na mňa a začíname plávať.

Svet pod vodou na Jolly Buoy

V konečnom dôsledku ma ten polystyrén pod bruchom nadnáša a trochu zjednodušuje plávanie. Jediný problém je, že odiera bradavky. :(, No čo už, mal som plávať vo svetri, ako normálny Indovia ... Na moje príjemné prekvapenie je podmorský svet na Jolly Buoy nádherný, pestrý a môj sprievodca sa ukázal ako celkom dobrý spoločník. Ukazuje mi rôzne veci, ktoré by som si možno bez jeho prítomnosti nevšimol. Je tu veľmi bohatý mikrosvet rôznych farebných korálov a živočíchov. Ukazuje mi asi 5 druhov rybičiek Nemo. Ani som netušil že taká farebná variabilita existuje. Nemovia žijú a ukrývajú sa v sasanke a majú jednu zvláštnu vlastnosť. Keď sa k nim priblížite a ukážete na nich prstom, tak vyrazia oproti prstu v snahe aby ho zahnali. Tí odvážnejší vás do prsta aj ďobnú a následne sa rýchlo schovajú späť do bezpečia. Je tu prekvapivo veľa mäkkých korálov. Ukazuje mi korál, ktorý pri dotyku mení farbu. Wow, to som ešte nikdy nevidel! Sú tu veľké farebné mušle, naše obľúbené a dobre známe z Indonézie, aj také malé rastlinky či živočíchy, ktoré vyzerajú ako vianočný stromček a keď sa k nim priblížite tak sa vcucnú do seba. 

Celkovo hodnotím Podmorský svet ostrovčeka Jolly Buoy na výbornú. Dokonca ho môžem zaradiť do prvej štrvorky najlepších snorkellingov svojho života. Patrí sem už ostrovček Kanawa, nachádzajúci sa východne od ostrova Flores v Indonézii a samozrejme Maledivský južný Ari Atol so žralokmi obrovskými a obrovskými rajami.  Až budete v Port Blair, morský národný park Mahátma Gándhí  určite nevynechajte. 

Klikni sem pre návrat na prehľad článkov z cesty "S dvoma deťmi do Indie"

Kde a ako v Indii kúpiť mäso

My mäsožrúti nie sme ochotní žiť dva mesiace len na vajciach a zelenine. No čo narobíme? Sme v Indii. Našťastie na Andamanských ostrovoch sa dá aspoň ryba zohnať. No ryba nestačí aby nasýtila reflex mäsožravca, predsa len sa pod zúbok žiada požuť poriadny kus mäsa. A tak vyzvedáme, či sa dá kúpiť mäso v Indii.

Náš pán domáci, volajme ho Surajit, je našťastie kresťan a tak nemá žiadne predsudky a vyzná sa. Vie, kde sa dá zohnať nielen bravčové ale vraj aj hovädzie. Keďže sme hladní a nedočkaví chceme ísť za mäsom sami, no Surajit nás brzdí. Nemôže nám len tak dať adresu a poslať nás ta taxíkom, vraj by sme to nenašli. Sľubuje, že pôjde s nami. Zároveň, mäso sa nedá kúpiť každý deň. Najlepší deň na nákup je nedeľa. Vtedy je k dispozícii hovädzie aj bravčové, v nedeľu sú obe čerstvé a je najväčší výber.

V nedeľu teda nasadáme do nového Surajitovho Fordu a vyrážame na nákup. Cesta je pomerne dlhá, ideme okolo letiska a pozdĺž pristávacej dráhy niekoľko kilometrov smerom von z mesta. Po pravej strane míňame šiatre s dvoma veľkými kopami melónov, Surajit tu pribrzdí a parkuje vľavo pri ceste.

Bravčové v Indii

No trhoviskom to nenazvem. Je tu zopäť stolíkov na ktorých mäsiari rozložili kusy bravčovinky a niektorí predávajú mäso len z otvoreného kufra auta. Berúc do úvahy, že sme v hlavnom meste so 100.000 obyvateľmi a pravdepodobne v okolí 1000 kilometrov je toto jediné miesto kde sa dá mäso kúpiť, som prekvapený aký malý je oň záujem. Zákazníkov je ešte menej ako predávajúcich. Hinduisti, aj keď im to náboženstvo nezakazuje, bravčové moc nemusia.

Surajit sa nás pýta či vieme, ako vybrať dobré mäso. „V Európe vieme“, odpovedám mu s úsmevom, „na vákuovom balení je obvykle napísané o akú časť zvieraťa ide“. Tu ležia na stoloch celé kusy prasaťa s kosťou, kožou, slaninou a trochu aj nejakým mäsom. Obišli sme podrobne všetky stolíky a vyberáme si ten kus kde je najlepší pomer mäsa k slanine, kostiam a koži. Vyzerá celkom čerstvé. Najprv chceme kúpiť kilečko. Stojí 350 rupií, teda 4,5 eura. To nie je práve lacné, bo keď ho očistíme o kože, kosti, šlachy a slaninu, tak nás kúsok čistého mäska vyjde na 10 euro kilo. No nakoniec kupujeme dve kilá, veď ktovie, kedy s nám opäť naskytne takáto príležitosť. Prebieham ešte cez cestu, kupujem dva melóny a pokračujeme v nedeľnom  tour-de-meat smerom k hovädziemu.

Dá sa v Indii kúpiť hovädzie?

Hovädzie, na rozdiel od bravčového sa nepredáva v stánkoch na ulici, ale v nenápadnom mäsiarstve. Obchod nemá žiadne znaky či nápisy, podľa ktorých by ste prišli na to, že sa tam predáva mäso. Žiadna výveska s býčkom, či nápis „butcher“. Sklá na oknách sú tmavé, takže z vonku nevidno, čo sa nachádza vnútri. Obchodík chlapi otvoria v nedeľu na pár hodín a prídu sem len tí, čo sú zasvätení do jeho existencie. No na prekvapenie, o zákazníkov tu núdza nie je. Mäsiarstvo je vnútri klimatizované a celkovo predaj vyzerá kultúrnejšie a bravčové pri ceste. Hovädzina leží na dlážke, nasekaná na circa dvojkilové kusy. Na nízkom stolčeku sediaci, predpokladám, že moslimský mäsiar vám z nich nareže a odváži koľko potrebujete. Nám stačí naše bravčové a hovädzie dnes nekupujeme.

Zvyšok dňa sa nesie v znamení mäsovo-melónového obžerstva. Viktória najprv dlho mäso čistila od šliach a kože. Rozdelili sme ho na slaninku a mäso a ja som ho potom s cibuľkou na panvici opražil a podusil. By ste neverili, že čo to je keď týždeň dva nemáte v hube poriadny kus mäsa a zrazu si dáte kúsok sviežej prasačinky. Mňam, mňam, mňam … Mäsko aj jemne zasolená slanina sú fantastické. Tak skvelé mäso som jedol snáď len na zabíjačkách. Mäso zo supermarketu už také skvelé nie je.

Máme pred sebou ešte dva mesiace. Zoženieme ešte niekedy také skvelé mäso v Indii?

Happy Pongal

Opäť krásny deň. Ráno sme vstali a uvideli sme, že tie kresby čo si ľudia maľujú pred domy sú dnes nejaké väčšie, krajšie a farebnejšie, akoby sa chystali na nejaký sviatok. A keď sme podišli bližšie, bolo pri tých obrázkoch napísané: "We wish you Happy Pongal". Najprv sme netušili, čo je to ten Pongal, nemáme internet, nemáme google. No domáci nám rozpovedali, že Pongal je Tamilský Nový rok. Možno Pongal slávia podobne ortodoxný kresťania podľa starého kalendára. Alebo je to nový poľnohospodársky rok, keď sa jedna sezóna skončila a začína sa nová. Ale to si vygooglim niekedy keď budem doma, zatiaľ máme radosť z toho, že prvé čo, sme ráno uvideli sme boli krásne obrazy.

Sme s dvoma dcérami, dvojročnou Vivien a päť ročnou Viktóriou v Indii a máme pred sebou ďalší zaujímavý deň.

Najkrajší obraz Happy Pongal 

Ten najkrajší obraz bol hneď cez cestu oproti nášmu domu. Vyšli sme von a začali obrazy obdivovať a fotiť. Pán domáci nás po chvíli nás pozval k sebe domov na čaj.  Pozvanie sme prijali. Dom z vonku vyzeral ako jeden, no v skutočnosti je to taká zaujímavá radovka. No radovka nie domov, ale jedno izbových bytov, či lepšie povedané garsónok. V strede chodba a po ľavej aj pravej strane izba, izba, izba, izba, izba. Ako v hoteli. Všetky izby boli bez okien von, okno bolo iba do tej spoločnej chodby. Takže je to ako keby 10 izbový dom a v každej izbe niekto. Kúpeľňa a záchody sú bokom, oddelene pre všetkých spoločné.

Pozvanie domov

Do domu nás pozval starší pán, ale keď nás uvidela pani v stredných rokoch tak si nás hneď odchytila a posadila vo svojej izbičke. Ich životný priestor môže mať tak štyri krát tri metre, t.j. 12 metrov štvorcových. Zmestia sa ta dve skrine, jedna veľká dvojposteľ nad ňou televízor, zopár plastových stoličiek (stohovateľných aby sa dali spratať a rozložiť len keď príde návšteva) a po ľavej strane bola kuchynka. Teta nám ponúkla idli s džemom a cukrom. Idli je taká okrúhla vec, čo vyzerá ako nepečená buchta, podobná ako naša knedľa, ale úplne bez chuti. Ani slané ani nijaké. Až keď si idli namočíte džemu alebo do cukru, tak sa celkom dá jesť. Priznám sa mne bezchuťové idli moc nechutilo, ale jedno som zo slušnosti zjedol. Viktória zjedla tri a decká nič, tie sa idli ani nedotkli. domáca pani doniesla odniekiaľ dva čaje, klasické s mliekom a masalou, pre mňa veľmi chutné, no tie zas nemusí Viktória. Tak som vypil obidva, aby som udržali dobré meno rodiny na návšteve. Vypili sme čaj, zjedli idli a  vyšli sme pozrieť k ujovi čo nás pôvodne pozval dnu. U neho boli nejaké štyri deti pozerali televízor. Trochu starší chlapec možno 12-13 ročný mal telefón tak pofotil s Vivienkou. Na konci návštevy nám ešte dali podržať v rukách malé kuriatka, čo sa nám všetkým veľmi páčilo a decká boli úplne nadšené.

Klikni sem pre návrat na prehľad článkov z cesty "S dvoma deťmi do Indie"

Staňte sa našim fanúškom na Facebooku, sledujte fotky na Instagrame a videá na YouTube. Ďakujeme.

Vikinka zaspala mame na kolenách a Viviena spí hore zadkom na zadnom sedadle Mahindry, čo je miestny automobil, SUV-éčko, na ktorom sme dnes boli vo Wandoor, vstupnej bráne do Mahatma Gandhi Marine National Park. Sme s dvoma dcérami, dvojročnou Vivien a päť ročnou Viktóriou v Indii a máme za sebou ďalší krásny deň.

Ráno sme skoro vstali pretože lodička do národného parku odchádza o siedmej ráno. Do dedinky Wandoor treba prísť o pol až trištvrte na sedem, aspoň v turistickom centre v Port Blair, kde sme vybavovali povolenia a kupovali lístky nám to tak tvrdili. Tak my sme sa rovnako dohodli s naším domácim že nám poskytne teda svojho šoféra s vozidlom. Samozrejme ako platenú službu. Za 1500 Rupií nás do Wandooru odvezie, počká tam a vráti sa s nami naspäť. Cesta z Port Blair do Wandoor má trvať tak 40 minút, preto sme dohodnutí na odchod okolo 5:45 ráno.

Kde je šofér?

No keď sme sa ráno zobudili a o trištvrte keď sme mali pomaly sadať do auta, aby sme loď stihli tak nebolo nikde nikoho a ceý dom spal.  Zbehol som dole, zazvonil domácim, zobudil ich a pýtam sa, že "Whats`up? Čo sa deje? Kde je šofér?", veď už treba vyrážať. O domáci, že "Do not worry, veď máte čas, šofér príde." No ale ja mám šoférove číslo, volal som mu a niečo mi tam nejaká automatická odpoveď na hindi povedala, tak predpokladám že má vypnutý telefón že ešte sladko spí. Z toho som bol samozrejme hodne nervózny. Jednak nechceme prísť o ten zážitok a potom zaplatili sme 1500 rupií za tri povolenia a ďalších 2225 za lístky na loď. To znamená, že takmer 4000 rupií sme minuli, stratili deň vybavovaním povolení a teraz ak to nestihneme, bude zle. OK, počkal som 5 minút, 10 minút znova som prišiel že "Kde je šofér,  treba ísť, zmeškáme loď". Oni že "neboj sa, šofér príde o pol, veď to stačí, to stihnete". Ja im na to už nervóznym zvýšeným hlasom "aké o pol, to je neskoro, to nestihneme...".

Cesta do dedinky Wandoor

Nakoniec prihnali šoféra a možno 6:20 sme vyrazili. Cesta do Wandoor naozaj trvala 40 minút. Videli sme, že Port Blair je mestečko rozťahané na veľa veľa štvorcových kilometrov. Veľmi dlho sme išli, kým sme dosiahli hranice mesta a tam už sa začali skutočnočne džungle. Cesta išla ce naozajstnú, peknú, zelené džungľu. Takisto možno cestou vidieť, že more sa tu vrezáva hlboko do pevniny a vytvára veľmi pekné zálivy, možno by som ich nazval fjordami, len sa okolo nich netýčia vysoké skaly.

Do Wandoor sme dorazili asi tak dve minúty pred siedmou. Pred vstupom do národného parku stál rad Indov, tak som pochopil, že sme nič nezmeškali, všetko je v poriadku a nervozita opadla. Zaparkovali sme našu Mahindru a hovoríme si „Oukej tak treba niečo zjesť“. Však raňajky sme skoro ráno nestihli tak z toho čo sme si zobrali so sebou sme niečo pozobkali a zvyšok spolu so zásobami vody na celý deň zobrali so sebou.

Plasty nie

Do národného parku sa však plastové fľaše nesmú brať. Majú to vymyslené tak, že vo Wandoor, na vstupe do NP vám za 200 rupií požičajú špeciálne nádoby na vodu, do ktorých si môžete preliať vodu zo svojich plastových fliaš. Pri odchode z národného parku treba fľaše vrátiť a zálohu vám vrátia. Dva litre vody sme preliali do dvoch ich nádob, zaplatili zálohu a šli sa postaviť do radu ktorý medzitým narástol a nehýbal sa. Bolo možno pol ôsmej keď začali púšťať prvých návštevníkov. Kým sme prešli bránou, skontrolovali nám lístky a batožinu na prítomnosť nežiadúcich plastov, tak bolo možno osem, možno pol deviatej. Nesledoval som veľmi podrobne hodinky, no určite bolo po ôsmej. Takže moja ranná nervozita bola neopodstatnená a naši domáci mali pravdu. 7 hodín "Indian time" môže znamenať pol ôsmej, osem alebo tak nejak.

Všetkým kontrolovali tašky batožinu, aby do chráneného územia náhodou nezobrali a nevyhodili ta nejaké plastové veci. My, ako jediní zahraniční návštevníci, sme prešli bez kontroly, čo bolo na šťastie, lebo sme brali za sebou rôzne plastové veci, napríklad detskú fľašku s takým špeciálnym cucíkom, cez ktorý dieťa pije. Ďalej sme mali so sebou med, lebo Vikinka má rada chlebík s medom a ten bol tiež v plastovej nádobe. Aj iné plastové veci by sa u nás našli. My sme však nemali v úmysle poškodzovať im prírodu, takže nič tým nestratili, li sme sa až do štvrtej lode. Lodičky tu chodia s kapacitou takých 40-50 miest každá a denne do NP pustia maximálne 200 ľudí. Možno maximálne 200 kvôli tomu aby nebola priveľká záťaž na prírodu, alebo aj tak nemajú väčšiu prepravnú kapacitu.

Plavba národným parkom

Dnes ráno na pobreží bolo skoro by som povedal až zima. Bolo zamračené, občas popŕchalo, mrholilo. Keď sa lodička rozbehla a pofukoval vietor veru Viktória mrzla a sťažovala sa ako jej je zima. Nuž bolo zrána takých 17-20 stupňov a k tomu ten vetrík, na Indiu veľmi príjemná teplota. Človek v Indii samozrejme počíta s tým že bude 30-40 stupňov Celzia, takže dvadsiatka tu je super príjemná záležitosť.

Cesta bola veľmi krásna. Oproti pobreží pri Wandoore je ostrov Alexandra, ktorý leží 150-200 metrov od pevniny a ťahá sa paralelne s Južným Andamanom niekoľko kilometrov. Vyzerá to, ako by sme sa neplavili na mori, are pozdĺž rieky. Na oboch brehoch sú zelené, husté nedotknuté džungle s vysokými stromami a musím povedať že tak krásne džungle som už veľmi dávno nevidel, možno v Bolívii na jednom z prítokov Amazonky. Po 40 minútach plavby sme dorazili na ostrovček Joly Buoy. O ňom bude ďalší príspevok.

V Port Blair ako doma

Švrtok, 5. deň našej cesty, bol po dlhšom čase konečne pozitívny deň. Možno povedať, že už sa udomácňujeme v Port Blair. Vieme kde kúpiť vodu, mlieko, vajíčka, zeleninu, ovocie a samozrejme rybu. Jediné, čo zatiaľ nevieme je, kde kúpiť mäso. Náš pán domáci však vie, kde sa dá kúpiť raz do týždňa bravčové a dokonca čosi motá aj o hovädzom. Ale mäso bude až v nedeľu. (Viď. Deň 7. - Kde a ako v Indii kúpiť mäso.) Z miestnych surovín vieme dať dokopy aký taký jedálniček. Na raňajky si robíme chlebík vo vajíčku, praženicu či omeletu. K tomu uhorky a rajčiny, prípadne si tento zeleninový šalát osviežime cibuľkou. Na obed sáčková polievka, rezance v štýle Vifon. No, neprejedáme sa... Reštauráciám sa zatiaľ vyhýbame. Nechceme si pokaziť žalúdok hneď na začiatku cesty.

Vikinka ide do škôlky a my vybavujeme povolenia

Dnes bol veľký deň. Vikinka išla prvý krát do škôlky. Ráno sme vstali, spravili raňajky, obliekli sa, sadli na tuk-tuk a šli do škôlky. Vikinka bez protestov, radostne išla do škôlky. Všetko sme dohodli ešte včera, kedy sme mali možnosť si pozrieť a aj deťom ukázať interiér škôlky.

Naše ďalšie kroky vedú do Tourist Information Centre. Tu vybavujeme povolenie na cestu do Mahatma Gandhi Marine National Park, na ostrov Joly Buoy. Vládne tu Indická byrokracia a všetko je zorganizované pomerne tragicky. Veci tu treba riešiť deň - dva vopred a to na inom mieste ako je ich miesto využitia. Teda nedá sa proste kúpiť lístok na loď v prístave, alebo vstup do národného parku na vstupnej bráne, ale musíte všetko riešiť vopred v meste.

Nožík sa mi vo vrecku otvára, keď zisťujem, že vstup do národného parku stojí 50 Rupiek pre Indov ale 500 pre cudzincov. Nefér? Áno. Pochopím keď na mainlande je vstupné do pamiatok pre domácich lacnejšie. Tak majú aj chudobní Indovia možnosť navštíviť krásy svojej krajiny. Ale na Andamanské ostrvy prichádza len vyššia bohatá vrstva. A dotovať bohatých je blbosť. Zároveň, Indovia všade narobia oveľa viac bordelu ako cudzinci. Správne riešenie je rozdeliť ceny na islanders a non-islanders, teda skutočných domácich čo majú trvalý pobyt na ostrovoch a tých čo prišli z vonku. Takéto rozdelenie sa tu používa napríklad pri cenách na lode a trajekty. Tam majú zľavy iba skutočný domáci obyvatelia Andamanských a Nikobarských ostrovov.

Na vybavenie povolenia navštíviť MGMNP je potrebná kópia iného povolenia, konkrétne vášho RAP (Restricted Area Permit). Nemali sme všetky kópie so sebou, no našťastie mali sme originály, tak Viktória vybehla do nášho už známeho xeroxu pri YMCA a spravila potrebné kópie. Zaplatili sme všetky poplatky, obdržali svoje povolenie a lístky na loď a už bol čas ísť pre Vikinku do škôlky.

Ako to vyzerá v Indickej škôlke

Vikinka vyzerala celkom šťastná v škôlke a tešila sa na zajtra, že opäť príde. Najšťastnejší som bol asi ja, že sme to celé dokázali vybaviť, zorganizovať a že dieťaťu sa tu páči. Škôlka v Indii je iba doobeda. Deti tu nespia ani nejedia. Jedlo na desiatu si má dieťa priniesť samo. Dáva to logiku. Pri tom spektre náboženstiev, národností a zvykov sa nedá navariť pre všetkých jedno či dve vyhovujúce jedlá. Predškoláci, teda skupina kam chodí aj naša dcéra, sa v škôlke nehrajú, ale reálne učia a pripravujú do školy. Spoznávajú písmenká, vypĺnajú úlohy na grafomotoriku do pracovných zošitov. Všetko po anglicky. Ku koncu doobedia si všetky deti, staršie, mladšie aj najmladšie posadajú spolu v spoločenskej miestnosti a spievajú spolu pesničky. Vikinka väčšinu už pozná, veď škôlkárske hity ako "London bridge is falling down", či "Are you sleeping" sa naučila ešte doma.

Cestou zo škôlky sme stretli rybárovu ženu, s lavórom na hlave, ako ide po ulici a vykrikuje: "ryba, ryba, čerstvá ryba, kúpte si rybu ..." Pozreli sme si obsah jej lavóra. Nosí tam zopár rýb, váhu, závažia a nože na čistenie rýb. A keďže sa blížil čas obeda, tak sme si jednu rybku kúpili. Rybárka nám ju očistila, odrezala hlavu, chvost, doma sme ju upiekli na panvici a bol z toho celkom vydarený obed. Mňam.

Corbyn`s Cove beach

Poobede sme si oddýchli pod klímou, prečkali tak poobedňajšiu horúčavu a pobrali sa na Corbyn`s Cove beach, teda na pláž. Na mape to vyzerá, že na pláž je to vcelku blízko, maximálne 4 kilometre, ale taxikári si za cestu pýtajú veľa. Vraj tam nemajú zákazníkov na cestu späť a tak sa musia vracať prázdny. Na pláž sme cestovali za 150 naspäť naspäť dokonca za 200 Rupií. Voda mori na Corbyn`s Cove je extrémne horúca. Skutočne tak horúcu vodu som ešte nezažil. Pripisujem to tomu, že piesok je taký tmavohnedý-tmavošedý. Zároveň Corbyn`s Cove má krásny tvar zálivu v tvare podkovy a celý deň naň svieti slniečko, ktoré tú vodu, príbojom premiešanú s tmavým pieskom, tak zohreje, že si prajete aby bola chladnejšia. S Vikinkou sme sa vykúpali. Boli sme vo vode 2-3 krát, mama do vody ísť nechcela a Vivien sa vody bála.

Na pláži je vcelku veľa ľudí a to hlavne vďaka tomu, že práve prebieha ich každoročný „beach festival“. Pár ľudí sa tu vozí na motorových člnoch a na ski jetoch. Tak polovica pláže je rušná a na druhej polovici okrem nás nebol takmer nikto, okrem indickej rodinky, čo sa tiež čvachtala vo vode. Inak sme pláž v hlavnom meste mali takmer pre seba.

Na brehu sme našli mŕtvu rybu. Vyzerá ako ryba fugu. To je tá, čo ju Japonci jedia, no pripravovať ju môžu len skúsení, zaučení majstri. Niektoré časti jej tela sú totiž smrteľne jedovaté. Prítomní rybári nám hovoria, že rybu vyhodili, lebo je jedovatá. Či to naozaj je fugu neviem, na fugu mi pripadá príliš veľká, tak asi to je jej nejaká jedovatá príbuzná. Ochutnávať nebudeme.

To najlepšie na pláži je reštaurácia, kde sme si dali biryani a ja som sa konečne po niekoľkých dňoch do sýtosti najedol. Biryani bolo príjemne aromatické, ľahko korenisté, ale nerazila z neho tona čili, tak som rád, že sme konečne našli miesto a jedlo za ktorým sa ešte vrátime.

India je od prvej sekundy India

To že ste v Indii, viete od prvej sekundy ako vyjdete z budovy medzinárodného letiska. Vône, zvuky, zápachy = India.

Taxík? Vitajte v Indii

Mnoho krajín v tejto časti sveta má na letisku tzv. Pre-paid taxi. Ceny su známe vopred a platíte ešte na letisku, tak sa nemusíte obávať, že budete ošklbaní neférovým taxikárom. Vodič dostane len papierik s adresou cieľa.

Zaujímavosťou Indie je, že predplatené taxíky sú v Indii podnikateľskou aktivitou polície. Pridáva to celej záležitosti ľahkú mieru dôveryhodnosti keďže v podstate polícia vie kam idete A tak je asi lepšia šanca že sa nestratíte alebo nedostanete do rúk nejakých neférových vodičov.

Toľko teória, ako vyzerá prax: vyšli sme z letiskovej haly, natiahli na seba čiapky bundy A našli búdku s predplatenými taxíkmi. Okolo nej bolo vcelku veľa ľudí, čo je pre mňa dobré znamenie že túto službu používajú domáci a tým pádom je asi dobrá. Zaplatili sme 550 rupii a dostali papierik ktorý treba odovzdať šoférovi. Šoféra si nájdi sám. Našli sme. Po anglicky vie asi 4 slová, no usmieva sa. Vôbec netuší kam ideme. Z papierika vie asi vyčítať: Gurgaon, sector 45. To je zhruba navigácia typu: "Bratislava, Petržalka". Mestským častiam sa tu neunúvali dať názvy, tak si ich jednoducho očíslovali. Meno hotela mu nehovorí nič, niet divu sú ich tu tisíce. Presná adresa je pozemok č. "2035". Usmiaty palcom ukazuje na môj telefón a naznačuje, že však ja tam určite mám mapu s navigáciou a že veď tam nejak trafíme. No mapu mám, našťastie, A ešte našťastie používam aplikáciu Maps.me, kde je mapa uložená offline, takže funguje aj bez internetu. Bez internetu však nefunguje navigácia.

Tu si musím spomenúť na náš prílet do Dubaja, kde sme strávili jednu noc medzi pristátim a odletom. Do auta nás naložil pakistanec, zobral do rúk svoj smartfón a svojím pakistanským prízvukom vyslovil meno hotela. Speech to text mu funguje. Telefón to pochopil prvý pokus a za sekundu ukázal na výber možné trasy.

Good bye Dubai. Sme v Díli. Sadáme do taxíka a tmavými ulicami Indie vyrážame vpred. Pochybujem že vodič vôbec má telefón

P.S. Čo je na obrázku? Vchod do záchodov na letisku v Dilí. Dámy v pravo, páni v ľavo. Prekvapivo pekné a kultúrne riešenie.

Klikni sem pre návrat na prehľad článkov z cesty "S dvoma deťmi do Indie"