Celovečerné kino

Kapské mesto je skutočne fantastické miesto. Tu sa filmy stávajú skutočnosťou. V ten večer som sa stal divákom a účastníkom niekoľkých vynikajúcich filmov. Hrali tam samí neznámi herci, ale réžia bola výborná. Ja a Martin – hlavní hrdinovia. Po návrate z Cape pointu sme sa na ulici najedli a vypili fľašku perlivého vína, čo pozvbudilo našu predstavivosť a vnímanie všetkého čo nasledovalo.

Mali sme síce svoje ubytovanie, no zo zvedavosti sme sa šli pozrieť do Armády spásy (Mara si to stále mýlil s Army of lowers) a do Heaven Night Shelter. To je núdzová nocľaháreň Kapské Mesto pripravilo pre miestnych somrákov. Dá sa tam prespať za dva Randy (asi 15 Sk). Chlapík nám oznámil, že už je plno. Treba prísť o polšiestej. A nezabudol pridať obľúbené juhoafrické: „Mali by ste odtialto utekať rýchlo preč. Toto je nebezpečná oblasť. Chodte niekam, kde je viac svetla.“ Pod mostom „kempovala“ skupinka černochov a výnimočne nemali rozložený ohník. Ignorovali nás – asi nás zaradili k somrákom, čo tam chodia prespávať. Ani cestou do hotela nás nikto neozbíjal. Vystrojili sme sa teda na cestu do miestnych barov.

Nočný život

Všetci nám totiž tvrdili, že v Kapskom meste sú najkrajšie baby v Juhoafrickej republike. Museli sme si to overiť. Šesť blokov dole ulicou a doľava je niekoľko barov – diskoték. V pozvznesenej nálade som celý ten svet vnímal ako divák v kine. Vošli sme do prvého baru – Elusion. Hneď pri vchode sa predomňa postavil taký chlapisko ako z gangsterského filmu, zdvihol mi ruky a celého ma prehľadal. Ďalší sa už len spýtal zdvorilostnú otázku: „Any fireguns, gentlemen?“ Máte nejaké strelné zbrane? Chlapík mal za chrbtom skriňu, kde už zopár pušiek a pištolí viselo. My sme nemali žiadne a tak nás vpustili dnu. Bolo tam všetko. Belosi, miešaní, černosi. Namyslení frajeri aj ustráchaní pubiši. Najviac vyplašení sme z toho sveta boli asi my dvaja, ale zároveň najväčší frajeri, lebo sme sa ocitli na mieste kde to frčí, kde je život a na to sa nejaký Bratislavský Charlies pub ani zďaleka nechytá. Pivo bolo drahé, ešte že tam mali z času na čas akciu na tequilu. Keď barman zazvonil na zvon čo mal pri bare, zbežali sa všetci k baru a tequila tiekla prúdom. Dlho sme sa nezdržali a premiestnili sme sa do druhého baru. No, že by tam boli nejaké neuveriteľné krásky, to povedať nemôžem. Ani sa na nás nevrhali plné chtíču, ako to predpovedali miestny chlapi. Pravdu vraviac, tie baby sa s nami vôbec nebavili. S chalanmi sa dalo konverzovať, ale ženy boli ako mrazené hrušky. Tak sme sa aspoň tešili z atmosféry, ktorá tam vládla a z dobrej hudby.

Naše podnapité hlavy nasýtil maník, ktorý na ulici, hneď oproti baru, predával hamburgery a smažené klobásky. Za štyri Randy sme zakúpili taký hambáč, že McDonald’s by sa mal hambiť za svoju drzosť, že nazýva ten ich nasladlý shit hamburgerom Tento bol veľký, šťavnatý a so smaženou cibuľkou – najlepší, aký som kedy jedol. Flákali sme sa po baroch do štvrtej ráno. Dalo sa vydržať aj dlhšie, ale my sme sa šli ešte trochu vyspať.

Nasledujúci deň sme strávili dlhým ničnerobením, lebo vonku pršalo a večer sme šli zmoknúť na Waterfront. Marov blbý nápad…