Najväčší kaňon na južnej pologuli - Fish River canyon

Na druhý deň sa JAR opäť ukázala v dobrom stopárskom svetle. Pri Citrusdale (ako názov naznačuje rástli tam citrusy) boli krásne sady dozrievajúcich pomarančových stromov, tak sme si natrhali zo päť kíl pomarančov a zastavili 4WD, ktorý si to hnal 150 km/h priamo do Namíbie. Otec so synom išli rybárčiť do Walvis Bay, čo je asi v polovičke podlhovastej Namíbie, i na chvíľu v nás zavládlo pokušenie ísť s nimi až tam, hoci by sme mali pred sebou ešte celú noc cesty, a potom celý ten kus cesty naspäť. Človek však niekedy nemôže mať veľké oči a nemôže chcieť stihnúť všetko. Vyložili nás, až v noci, uprostred polopúštnej krajiny na križovatke, odkiaľ z hlavnej asfaltky viedla prašná cesta ku najhlbšiemu kaňonu na južnej pologuli.

Auto odfrčalo preč a nás obklopila takmer 100% tma a úplné ticho. V okruhu 80 kilometrov žiaden zroj svetla, len milióny kilometrov vzdialen0 hviezdy. Stáli sme, kdesi uprostred Namíbie, nad nami len hviezdy, južný kríž, ticho a tma. Nablízku sa ozvalo fučanie nejakých zvierat. Veľa zvierat. Fučanie silnelo, zvieratá sa približovali. Ste v Afrike, okolo vás len úplná tma a približujúce sa fučanie. V hlave sa vynárajú scenáre a vkráda sa starch…

Našťastie boli to len kravy. Čakali sme asi hodinu a po ceste neprešlo ani jedno auto. Len tma, kravy a južný kríž. Neviem prečo ho pomenovali kríž. Všetko závisí na predstavivosti pozorovateľa. Tie štyri hviezdy sa dajú pospájať aj inak. Zjedli sme zopár pomarančov a nedďaleko cesty sme začali rozkladať stan. Vtedy sa konečne našiel "bakie", ktorý na moje zbesilé mávanie hodil smerovku smerom ku nám. Bakie je afrikánsky výraz pre pick-up. Vliezli sme si dozadu a o hodinku sme boli prepašovaní do dovolenkového rezortu Ai-Ais.

Z našich dopravodarcov sa vykľuli Juhoafričania, ktorí tu trávia každoročne dovolenku. Postavili sme stan a prijali pozvanie na čaj. Boli to tri či štyri rodiny, zväčša farmári, takže o dobré mäsko nebola núdza. Ale o tom potom. Ešte v tú noc nás zaviedli ich dvaja synkovia (17, 18 rokov) do kaňona Fish River canyon, ktorý v jasnom mesačnom svetle vyzeral fascinujúco. Všade piesok, okolo vysoké skaly, roztrúsené kríky a malé stromy. Urobili sme si malý ohník, popíjali vínko a kecali s chalanmi asi do jednej.

Horiace Vody

Ai-Ais (v preklade Horiace Vody), leží na horúcich prameňoch a je tam prirodzane bazén plný tej teplej minerálky. Koľká radosť pre babičky s boľavou chrbticou. Jeho poloha pri ústí kaňona Fish River ho robí vyhľadávaným letoviskom. Nás viac ako minerálka zaujímal kaňon. Na druhý deň nás naši hostitelia zaviezli asi 80 km k výhľadnému miestu na celý kaňon. Zliezli sme doňho dolu aj s dvoma 18-ročnými synkami tých farmárov. Päťsto hĺbkových metrov nadol a ešte horších päťsto metrov strmo nahor. Dole kopcom to ešte išlo, ťažšie bolo sa vrátiť. Celý kaňon vyzerá ako krajina na Marse. Červené skaly, kde tu osamelý kaktus a sci-fi stromy. Ani muchy sem nedoletia. Dole sme si omočili nôžky v riečke čo tam tiekla (dokonca sme sa aj napili). Ako tvrdili domáci, tu žiadna bilharzia nie je. Vydriapali sme sa nazad na zemský povrch. Kaňom bol zdolaný.

Cesta autom cez púšť, kde nie je asfaltka (a tam nebola) je veľmi prašná. Prach a piesok je taký jemný, že sa dostane všade. Hoci sme sedeli v uzavretom aute, po chvíľke bolo plné prachu, až sme museli otvoriť okno a nechať ho stále trochu otvorené, aby vzduch hoc prašný predsa cirkuloval. Ináč by sa nedalo dýchať. V kempe sme sa vykúpali v teplej vodičke a farmári sa zatiaľ pripravovali na najdôležitejšiu udalosť, vyvrcholenie celého ich výletu. Totiž BBQ (čítaj "bárbekjú"). Zarezali vraj štyri ovce a jednu kravu, aby bolo dosť mäsa na opekanie. Pozvanie sme neodmietli a parádne sme sa nažrali. Potom sme šli na pivo. Peter mal práve osemnásť, tak sme trošku pooslavovali. Bol to další nádherný deň v Afrike.