2. časť – Rocky Street Backpackers, Johannesburg

Všetky tieto rozprávky sme zozbierali na našej ceste naprieč Afrikou, od Kapského Mesta až po rovník, ktorá trvala skoro tri mesiace, a na ktorej sme prešli desať krajín a mnoho, mnoho kilometrov …. a všetky tie príhody sa naozaj stali.

 

Rocky Street Backpackers, Johannesburg

Ležím na posteli v Bob’s Backpackers, izba č. 33, Kapské Mesto, Juhoafrická Republika. Skúšam si spomenúť čo sa udialo od nášho odchodu z Európy a zachytiť to pre budúce generácie. (Aj tak to nikto čítať nebude…) Práve sme dojedli najlepšiu žranicu, akú som za posledné obdobie jedol. Kúpili sme zemiaky a kuracie nohy balené, korenené. Zemiaky sme uvarili, kura udusili a vo vzniknutej šťave upiekli tie predvarené zemiaky. Celé sme to zajedli s rajčinovým šalátom a zapili džúsom z LITCHI. “Líčís” sú také 2-3 cm bobule, ktoré keď sa olúpu obsahujú biele sladké jadro, ktorému sa nedá odolať. Na to budeme ešte dlho spomínať.

Pristáli sme na letisku v Johanezburgu (v miestnom slangu “Džóburg”). Backpackers hostely tam majú reklamu, že odvezú hostí z letiska rovno do hostela. Vytočili sme číslo Rocky Street Backpackers a za pol hodinku prišiel po nás chlapík – biely afrikánec. Jediný rozdiel medzi reklamou a realitou bol v cene. Propagovaných 20 randov za odvoz, sa stihlo zmeniť na 30 – a to je už dosť (1 rand = cca. 8 Sk).

Zostali sme na Rocky street jednu noc a dva dni. Dosť na to, aby nám stihli porozprávať všetky hrôzostrašné príbehy o Džóburgu. “V noci na ulici vás okradnú a zabijú, cez deň v tej a tej štvrti vás zabijú a okradnú a ku Sowetu sa v žiadnom prípade ani nepokúšajte priblížiť.” Keď sme sa pýtali, ako sa autobusom dostať do centra, že sa ta chceme ísť pozrieť, len nechápavo krútili hlavou, že či by nás rašej nezviezli. Milé, no my cheme cestovať ako miestny. Tak nám chlapi z hotela vysvetlili kade a ako a nezabudli pripomenúť, že “Ani foťák si vraj nemáme brať do centra určite nám ho ukradnú a nás zarežú keď zbadajú, že sme turisti…”

Naskočili sme na poschodový autobus plný černochov, ktorý nás odviezol do centra. Keď sa nám zdalo, že už je centrum, vymotali sme sa von. “Je táto časť mesta bezpečná, alebo nie?”, spýtal som sa mladého, inteligentne vyzerajúceho černocha. “Áno, Je nebezpečná,” odvetil, “choďte radšej tade dole a doľava tam je to bezpečnejšie”.

V strede Džóburgu vyrástli mohutné mrakodrapy a sú tam samí čierny. Fakt. Nechápal som, kde sú všetci bieli, čo to tu dlhé roky riadili. V každom obchode hrala moderná hudba, ešte aj v tom autobuse, čo nás viezol a vytvárala príjemné ovzdušie, kde sa človek cíti uvoľnene a dobre. Okolité štvrte sú rôzne. Od čiernych, kde len priblížiť sa znamená istú smrť, až po biele, kde sú domčeky so záhradkami ako v Anglicku. Každý domček je obohnaný vysokým plotom s ostnatým drôtom a je alarmom napojený na políciu. Na plotoch sú cedulky typu “ozbrojená odozva”. Keby chcel niekto narušiť súkromie obyvateľov…

V Johanesburgu na konci júna to vyzerá ako u nás začiatkom októbra. Najväčšia zima tu predstavuje naše babie leto (čoskoro sa však ukázalo, že to ich babie leto vie byť poriadne chladné – bŕŕŕ). Väčšina stromov má žlté listy. Ostatné už lístie zhodili a ich holé konáre trčia oproti modrej oblohe po ktorej slabučké slnko pláva proklatě nízko. Trochu nezvyk na koniec júna. Najväčšia zrada je v tom, že to biedne slnko zapadá o piatej poobede a vychádza neskoro ráno. Veď sme prileteli v čase letného slnovratu, keď sú u nás najdlhšie dni, keď sa všetko zelená a kvitne, a ľudia začínajú chodiť na kúpalisko… Lenže na južnej pologuli je všetko naopak.

Ako je to teda na tej južnej pologuli? Kliknem tu a čítam ďalej 🙂

3. časť - Chladná noc plná hviezd
1. časť - Sedemtisíc míľové čižmy

Čo si myslíš o tomto článku. Pridaj svoj názor :)

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.