Chladná noc plná hviezd

Ráno, po prvej Africkej noci, sme zašli na veľvyslanectvo Zimbabwe podať žiadosť o víza. Úspešne sme podali žiadosť, no na víza si musíme týždeň počkať. Vrátili sme sa do Bob’s Backpackers‘, hodili ruksaky na plecia a chlapíci z hostela, šomrajúc, že sa rána nedožijeme, nás ochotne vyviezli na „najlepšie“ stopárske miesto, smer Kapské Mesto. Bolo 14:00 hod. Stáli sme na miste kde sa zlievaly dva púdy do jedného a doprava bola frekventovaná. Všetko vyzeralo nádejne. Po dva a pol hodine beznádejného mávania na húfy okoloidúcich áut z ktorých nám nikto nezastal, neklesáme na duchu a stále veríme. Okolo pol piatej sa našťastie začala popoludňajšia zápcha a niekto nám zastal. Chlapík nás posunul päť kilometrov na lepšie miesto. Johannesburg totiž križuje spleť dialnic. Tam sme čakali na ďalší 5km lift ďalej a ďalší ešte ďalej. Sranda bola v tom, že ten druhý nás vyložil neďaleko Soweta a pripomenul nám nech tam dlho nestojíme, lebo nás niekto zareže. Chlapíci z hostela nás varovali, aby sme sa nikdy nenechali vyložiť vedľa Soweta, lenže keď človek 2,5 hod beznádejne  čaká na stop, teší sa z každého auta, čo predsa len zastane. Nebolo nám všetko jedno. Keď sme tam stáli a už sa rozsvecovali pouličné lampy, z neďalekých chatrčí stúpal dym, všade bordel, špina, vo vetre poletovali zdrapy papierov, v diaľke pobehovali nejakí pochybní černosi …

Nuž, stmieva sa tam rýchlo… Štyri hodiny nám trvalo dostať sa na prvý toll-point, 30 km od mesta, ale potom začal stop fičať jedna radosť. Na toll-pointoch (tam sa platí za dialnice) a na pumpách sa nečaká viac ako 15 minút. Striedali sme mercedesy rôznych výrobných radov, s veselými a priateľskými ľudmi. Jeden mladý chalan más viezol asi 200 km až po mesto Bloemfontein, z ktorého nám do Kapského Mesta ostávalo ešte približne 1000 km. Vyložil nás tam okolo jedenástej večer a vonku bola nepríčetná kosa, možno 0 stupňov celzia. Údajne je práve táto oblasť JARi najchladnejšia, asi preto že je to náhorná plošina ďaleko vo vnútrozemí. Ešte šťastie, že tam bola benzinka a malá reštika, v ktorej sme mohli sedieť a pýtať sa ľudí. Asi druhí opýtaní boli dvaja mladí černosi na starom mercedese a tí nás zobrali priamo až do C.T. Boli sme šťastní ako malé myši, že sedíme v teple a vezieme sa ďalej. Cesta s nimi ubiehala rýchlo a príjemne. Bola krásna, jasná, mesačná noc plná nových hviezd, ktoré uvidíte iba na južnej pologuly, a v ktorých je napísané všetko, čo zažijete zajtra, i keď som to ešte nevedel jasne prečítať, tušil som z nich veľa krásnych pocitov. Popíjali sme pivko, pozerali na hviezdy alebo cez palubnú dosku šoféra na žlté, červené a miestami zelené odrazové svetieľka na ceste, ktoré lemovali počas celej cesty (diaľnice) nakreslené čiary jazdných pruhov pripomínajúc vám živú videohru. Po vypočutí si niekoľkých klasických rockových albumov (madzi inými interpretmi aj Lionel Richi, ktorý nám skladbou „Give it to me one more time“ navždy bude pripomínať ten nádherný kúsok cesty v JARi) sme o 8:00 ráno pristáli na predmestí Kapského mesta.

Hlavné menu Afrických rozprávok