Boj so snehom a mrazom alias dobrovoľne vo väzení

Africké rozprávky na ceste do Swazijska a Mozambiku.

Na ceste do vytúženého raja však ešte číhali prekážky a nástrahy. Za Johanezburgom sme chytili stopa cez Wittbank do Middleborough. Tam nás naložilo Mitsubishi Pajero s digitálnym teplomerom. Ukazoval 12 ceziových stupňov. Ako cesta v pohodlnom aute ubiehala zrazu som si všimol že teplota klesla na deväť, neskôr na osem, sedem, päť a keď sme vystúpili vonku boli 2, slovom dva stupne celzia. Pri chodníku sa váľali fľaky špinavého snehu, čo tu včera nasnežil. Miestne deti tu sneh videli po prvý krát. Podľa správ v novinách, niekoľko somrákov v noci zamrzlo. Spomínaný studený front z Antarktídy zasiahol Juhoafrickú republiku naplné gule. Doprava do Durbanu bola úplne zablokovaná. „Sneh cestárov zaskočil“, mohol by znieť titulok v novinách (aj v našich). No hlavne zaskočil nás. Vitajte v Ermele! Ermelo je Juhoafrický koniec sveta. Doprava mizivá, stop nemožný. Postavili sme snehuliaka a keď slnko zapadlo, teplota klesla na nulu. Keď sa ma niekto pýta ako bolo v Afrike, hovorím mu že zima. Nechcú mi veriť, ale nečudujem sa. Veď pred odchodom som si aj ja myslel, že v Afrike žijú levy a je tu celý rok teplo. Asi preto som si nevzal žiadne teplé oblečenie. A v Ermele mrzlo!

V celom mestečku je jeden drahý hotel a inak žiadne rozumné ubytovanie. Vliezli sme do hamburgerového take-away, jediného otvoreného podniku v meste. Sedeli sme tam naprázdno, čumeli do blba a na video a tešili sa, že sme v teple. Plynová piecka potichu hriala. Zatvorili o desiatej. Jeden konzument hamburgerov nám poradil, že v hoteli Ermelo-Inn je bar otvorený až do rána. Zložili sme tam ruksaky a dali si pivo. Škoda že zatvárali už o jedenástej. Asi do 1:00 sa nám darilo sedieť v hotelovom vestibule na kreslách. Vonku mrzlo a Juhoafričania nemajú na takú zimu adekvátne kúrenie ani izoláciu. Už sme sa na tých kreslách vo vestibule hotela triasli od zimy, keď nám čierny recepčný oznámil, že musíme odísť. Manager nám vraj nedovolil zostať tam až do rána. Zaťali sme sa, že neodídeme. Do tej zimy nás nikto nedostane! Napokon sme ho požiadali, nech zavolá policajtov v nádeji, že u nich bude teplejšie.

Noc v policajnom múzeu

Prišli dvaja policajti a jedna policajtka s prísnym výrazom v tvári, ale ináč úplne kľudní a vägeťáci. Naložili nás, aj s ruksakmi, do auta. Dúfal som, že pre nás vyčlenia dve lavice v nejakej vykúrenej úradovni. Ale kdeže! Doviezli nás na policajnú stanicu, prešli sme spolu s jedným z nich cez „tú“ pekne vykúrenú úradovňu na zadný dvor a on pred nami otvoril hrubé dvere na tmavej, pustej cele. „Prepáčte, ale to už je len múzeum,“ ospravedlnil sa a postrčil nás dovnútra. Asi tu nechávajú prespať pocestných. Miestnosť 4×3 metre bola šedo-zelená so záchodom a umývadlom, ale bez akéhokoľvek náznaku kúrenia. Naznačil som tomu policajtovi, že v tejto hrobke bude rovnaká zima ako vonku a že nemá tým pádom zmysel, aby sme tam zostávali. „Believe me or not, it will be wormer inside”, uistil nás. (Verte mi či nie, vo vnútri bude teplejšie, ako vonku.) Veď nejaký ten celziou stupeň si hádam nadýchame. Na to jeho „Believe me or not…“, sme spomínali celú cestu. Trtko.

Obliekol som si úplne všetko, čo som mal k dispozícii. Tielko, dve tričká, tenkú teplákovú bundu z Džóburgu, flanelovú košelu, sveter okolo seba som omotal deku Alitalia, pridal aj pršiplášť a vliezol som do spacáku. A tak sme spali vo väzenskej cele, vonku mínus tri stupne celzia a naše spacáky sa túlili k sebe, aby životodarné teplo neunikalo von. Tie mohutné dvere sme nechali otvorené. Zámok na nich totiž vyzeral tak, že keď sa raz zacvakne, už ho nikto neotvorí. Múzeum.

Prežili sme. Ráno, okrem nás, vyliezali zo susedných ciel černoši, somráci a rôzny bezdomovci. Strávili tam noc ako naši susedia, ktovie či dobrovolne, alebo nasilu. Vyšli sme na ulicu a konečne som spoznal ten pocit vyjsť z väzenia na slobodu. Po tomto zážitku mi + 5 celziových stupňov pripadalo ako prvý letný, horúci deň.

Hlavné menu Africké rozprávky