13. časť – Anieli naozaj existujú (I can organize it for you!)

Na ceste do Mbabane, Swazijsko: „Som odhodlaný šľapať až do najbližšieho teplého miesta“, zahlásil som Marovi, keď sme posilnený čajom z hamburgerového take-away, áno, z toho kde sme trávili včerjší večer, vyrazili na výpadovku smer Swaziland. Podľa meteorologickej mapy, co sme videli v telke, mala oblasť teplého vzduchu začínať pri Swazijskej hranici. Prešli sme asi štyri kilometre, keď nás nalodil príma chlapík, smerujúci služobne do Mbabane.

Auto sa rozbehlo a ja som konečne pocítil, čo je to teplo. Počasie sa zmenilo 10 km za Ermelom, presne tak, ako to vyzeralo v predpovedi počasia. Mraky sa skončili, vykuklo slniečko a teplota poskočila z 5 na 15 stupňov. Vodič, čo nás zobral bol sales-managerom zemiakových lupienkov „Simba“ pre oblasť Swazijska a priľahlej JARi. V hlavnom meste Mbabane mal veľkosklad a práve viezol svojim chlapcom tri prenosné počítače, určené na zber objednávok a údajov o predaji. Musel tú cestu absolvovať už stokrát, pretože na hranici všetkých poznal. Na naše šťastie. My sme totiž nemali víza. A skúste sa dostať do nejakej krajiny bez víz. Podľa cestovateľskej príručky (píše sa rok 1996, internet neexistuje) sme mali víza dostať na hranici a zadarmo. Ale to už neplatí. Za normálnych okolností by sme boli vrhnutí colnými a pasovými orgánmi po víza späť do zasneženej JARi a museli sa vrátiť do ďalekého Johanezburgu. Bŕŕŕ, ešte dnes ma strasie pri tej predstave… Manager nás však prepašoval do krajiny ilegálne – veď tam všetkých poznal. Dokonca keby sme Swaziland opúšťali tým istým hraničným prechodom, ani by nás hlúpe víza nemuseli zaujímať. Lenže my sme už boli dnu a chceli sme ďalej do Mozambiku. Na naše otázky: „Ako sa dostaneme z krajiny von?“, sa manager len potmehútsky usmieval. „I can organize it for you!“, uistil nás. Ale kedy a ako? To sme netušili.

Mbabane je malé hlavné mesto, ako sa na malé kráľovstvo patrí. Manager nás trpezlivo vozil po jeho uliciach, na Mozambické veľvyslanectvo, do banky, späť na veľvyslanectvo a vôbec ho neznervózňovalo, že svoj pracovný deň trávi s dvoma pochybnými európanmi, ktorých práve nelégalne prekročili hranice. Na moje opakujúce sa otázky „Ako sa dostaneme zo Swazijska von?“, vždy odpovedal „Don´t worry, I can organize it for you.“ Rozuzlenie prišlo až poobede. Zobral naše pasy a my sme zostali bez pasov na ulici. Na ministerstvo vnútra, kde tiež všetkých poznal, nám za 40 randov narazili víza do pasov. My sme zatiaľ akože „čakali na hraniciach“. Proste zázračný človek.

Vtedy som začal veriť Martinovej teórii najlepšej možnosti. Martin tvrdí, že všetko čo robíme a čo sa stane, je tá najlepšia možnosť aká sa mohla stať.  Inak povedané, že všetko zlé je na niečo dobré, len my často netušíme na čo. To že sme spali v Ermele v mraze mínus tri, vo väzenskej cele, bolo vlastne najlepšie čo sa nám mohlo stať! Inak by sme nestopli Aniela, nedostali sa do Swazijska a museli by sme sa vracať späť do Johanesburgu.