5. časť – Na konci sveta: Mys Dobrej Nádeje

Cape point má na kopci vyhliadkovú vežu, ktorá je ešte asi 400 metrov od najjužnejšieho výbežku Mysu Dobrej Nádeje. Miestni asi veria, že cestovateľ, ktorý prešiel niekoľko tisíc kilometrov, aby uvidel koniec sveta, sa uspokojí s trápnou vyhliadkovou vežou. Nie! Nám to nestačí. Preliezli sme múrik, ale nejaký trápny ujo nás zahnal späť. Videli sme, že nejakí experti už lezú smerom odtiaľ späť. Po chvíli sme skúsili múrik preliezť znova a na štvrť ceste sme ich stretli. Boli to Poliaci a vraveli, že tam musíme ísť, že sa to fakt oplatí. Zliezli sme dole, zbehli po cestičke a prišli sme takmer na koniec sveta. Vlny sa rozbíjali o pobrežné skaly s obrovským hukotom. Slnko už dávno zapadlo. Pred nami sa stretávali dva oceány. Dva prúdy, každý prichádza z inej strany. Atlantik z pravej a Indický z ľavej. Stáli sme na tom skalnatom výbežku čo dávni moreplavci pomenovali Mys Dobrej Nádeje a cítili sme aspoň z desatiny ten pocit šťastia aký určite mali moreplavci v dávnych dobách, keď po dlhých mesiacoch plavby zasa uvideli pevninu. Bolo nám dobre.

Zatiaľ sa stihlo zotmieť a ochladiť. Na parkovisku zostali len štyri či tri autá. Už to vyzeralo, že tam v noci zmrzneme, ale my sme sa neopúšťali na duchu, verili sme že všetko dobre dopadne, a tak prvé auto ktoré sme oslovili išlo priamo do Kapského mesta. Boli to dvaja nemci – biológovia, ktorí prišli do JARi na tri týždne skúmať vtáctvo a rastlinky. Poukazovali nám vo veľkej knihe všeliaké možné vtáctvo aké v tých končinách môžme uvidieť. Bolo to zaujímavé, no my sme omnoho viac chceli vidieť baboonov (druh opíc), ktoré sa tam mali vyskytovať, a na ktorých sme si mali dávať nesmierny pozor, lebo sú vraj drzí, pažraví a nebezpeční. Na naše sklamanie, sme ich nevideli. Nemci nás vyložili dosť ďaleko od centra.

Cestou domou sme prehodili pár slov s prostitútkami čo tam postávali pri ceste, v hosteli sme prelistovali Hustlera a večer vyrazili objavovať vychýrené večerné ulice Kapského Mesta.