4. časť – Levia Hlava

Levia Hlava

(Cestopis “Africké Rozprávky”, 4. časť.  Zážitky a skúsenosti z cesty naprieč Afrikou.)

Kto by netúžil raz uvideť Kapské mesto so Stolovou horou a bájnym Mysom dobrej nádeje? Telom mi prechádzalo mierne vzrušenie. Do stredu mesta nás doviezol akýsi Ind. Rozlúčili sme sa a začali sme sa somrať po nejakom lacnom ubytovaní. Unavení sme sa zložili pod stromom a ja som išiel kúpiť niečo pod zub. Rolface zostal pri ruksakoch a ako tam sedel, kde sa vzal tu sa vzal, podišiel k nemu jeden černoch a takto ho oslovil:” hallo Mista! where is your brada?”(mysliac tým mňa). Rolo mu povedal, že som išiel nakupovať, a ten černoch začal čosi klábosiť o tom, že je to nebezpečné, aby tam Rolo sedel sám, alebo také niečo. Keď som prišiel bol už preč. Je to už asi juhoafrický syndróm (nielen bielych ale zdá sa i čiernych) neustále si vymýšlať nejaké nebezpečenstvo. Naše potulky za ubytovaním skončili pri Holiday Inn (neúnosne drahom), kde nás nemohlo napadnúť nič lepšie ako použiť ich úschovňu batožín. Na papier sme nakreslili obrazok lanovky a urobili tak stopársku ceduľku smer “lanovka”. Uprostred mesta sme okamžite stopli chlapíka, ktorý nás ochotne odviezol pod Stolovú horu. Mercedesom samozrejme. Odtiaľ mala premávať lanovka na vrchol. Vzhľadom na údajný vietor na vrchole, bola práve nefunkčná. Tak sme sa nechali odviesť na úpätie neďalekého kopca, zvaného  Lion’s Head, alias Levia Hlava. Vydriapali sme sa na ten šesťstometrový kopec, aby sme uvideli africký západ slnka a Kapské mesto z vtáčej perspektívy.

Table Mountain form Cape Town
Stolová hora, Kapské Mesto, Južná Afrika
Hitchhiking to the end of the world
Autostopom na koniec sveta, cestopis, Južná Afrika

Cestou nazad sme stretli chlapíka s britským prízvukom, ktorý dlho neotáľal a pozval nás k sebe na čaj. Mal s kamarátom malý byt za 1300 randov mesačne. Bol to editor encyklopédií Readers’ Digest, takže sme strávili večer inteligentným rozhovorom s inteligentnými ľuďmi. Pripravili nám super večeru, čo sme im oplatili becherovkou a borovičkou. Pol litra národného nápoja padlo za obeť našim smädným gágorom – Martin mal vten deň narodeniny. Hoc boli chlapíci pohostinní, stále sa nemali k tomu, aby nás pozvali aj na nocľach. Nechcelo sa nám v noci hľadať hostel, tak sme im to navrhli sami. Súhlasili. Odviezli nás do Holiday Inn pre batohy, priviezli naspäť a prespali sme u nich. Na druhý deň nás jeden z nich hodil do Bob’s Backpackers (miesto našeho ďalšieho byvakovania), ukázal nám centrum a vyložil nás na výpadovke na Mys dobrej nádeje. Až vtedy som si na mape spočítal, že Afrika končí snáď 50 km za mestom. Do toho momentu som žil v tom, že KapskéMesto je na tom najjužnejšom bode Afriky a mys dobrej nádeje je tu niekde “za rohom”. Podľa dobrej africkej tradície, kým sme sa postavili na cestu so vztýčením palcom, bolo 14:00 preč. Takže sme štyri hodiny pred úplným zotmením začali stopovať na koniec sveta. Vodiči nás posunovali prískokom vpred. Potrebovali sme tri či štyri autá, aby sme sa dopravili ta, kde sa stretávajú dva oceány. Cestou sa s nami jeden chlapík zastavil u neho doma. Pred piatimi rokmi odišiel z Brazílie, oženil sa z Izraelčankou a usadili sa v Juhoafrickej. Pracoval dva roky ako oceánograf. So ženou bývali v prívese v kempingu. Potom začal podnikať v distribúcii morských lastúr, mušiel a iných potvôr. Predáva ich miestnym reštauráciám a supermarketom. Dnes má krásny domček pri jazierku, neďaleko mora pod horami a poobede sa chodí surfovať na vlny. Rozprávka…

5. časť - Na konci sveta
3. časť - Chladná noc plná hviezd

Čo si myslíš o tomto článku. Pridaj svoj názor :)

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.