Ako sme na chvíľu dostali krídla

Doteraz bolo v južnej Afrike zima, ale dnes sa od antarktídy prihnala studená vlna a skosilo sa ešte viac. Mal som nádchu jak sviňa. Od rána sme stáli v tej zime a vetre, kým neprešlo poludnie a nepriblížila sa magická 14:00 hodina. Vtedy sa objavila ďalšia ruža za trpezlivosť. Tmavozelené BMW 328i s dvoma juhoafričankami asi vo veku našich mám, ktoré to švihali dvestodesať km/h takmer do Johanezburgu. Chceli sme s nimi pôvodne ísť len nejakých dvesto kilometrov a odbočiť na blízke vodopády. Ale dvestodesať je dvestodesať a do Džóburgu ďaleko. 900 km cesta ubehla rýchlo a keďže sa stmievalo (už to začína vyzerať ako juhoafrická samozrejmosť), boli sme pozvaní na večeru a na nocľach. Nič lepšie sa nám nemohlo stať.

Clive

Z manžela jednej z nich sa vykľul starý, skúsený cestovateľ, rybár, poľovník a námorník, menom Clive. Zásobil nás dobrými radami na cestu a dobre sme si porozumeli. Namiesto jednej noci sme napokon zostali tri, veď bol víkend a víza do Zimbabwe už do pondelka počkajú. Najprv som ich považoval za miestnych milionárov, ale neskôr som prijal tvrdenie, že patria iba do strednej vrstvy. Pracovať som ich nevidel, hoci starší syn, Craig, spomínal, že má zajtra voľačo urobiť. Na domáce práce mali slúžku, pani domu varila a vyrábala elegantné porcelánové bábiky. Clive, bradatá hlava rodiny, sa venoval najmä svojim koníčkom. Keďže sme nemohli s ním ísť loviť ryby, išli sme si aspoň zalietať na lietadielkach micro-light. Je to také rogalo s motorom a nádherne lieta. Clive nás zobral do ich aeroklubu. Černoši a mozambičania mu tam stavali hangár, okolo parkovalo niekoľko rôznych lietadiel a poľná pristávacia dráha sa tiahla do diaľky. Vyrolovali sme motorové rogalo na dráhu. Nasadil som si letecké okuliare a slúchadlá, posadil sa na miesto za pilota a chvíľu som sa cítil ako skutočný letec. Micro-light sa ľahko vzniesol do vzduchu. Leteli sme asi 60 km/h, ale tam hore bola taká zima, že sme sa po chvíli museli vrátiť späť na zem. Ale stálo to za to – polia, lúky, domy, cesta – všetko ako nakreslené. Super!

Ťahal dedko repu

Strávili sme tam celý deň, najmä hádzaním šípok a streľbou z brokovnice. Clivova najväčšia vášeň je lov. Nielen lov rýb, ale všetkého na čo sa dá strieľať. Poobede nasadol aj s puškou do lietadielka a so svojim synom sa vzniesli do výšky, vraj že letia niečo uloviť. Program sa však dramaticky zmenil. Namiesto lovenia zveri z lietadla sa vrátili so správou, že farmár má na poli požiar. Farmár bol ich priateľ a Aeroklub sa nachádzal na jeho pozemku. Tak sme sa išli hrať na požiarnikov.
Požiar sa medzitým slušne rozrástol a plamene šľahali do výšky asi dvoch metrov. Keď sme ho konečne zahasili, zapadla Toyota s naloženým hasiacim zariadením v bahne. Prišiel jej na pomoc bakkie 4×4, aby ju vytiahol, ale zapadol aj ten. Takto sme zo tri hodiny hrali „ťahal dedko repu“, až kým všetky autá nezapadli tak hlboko, že už nemohli von. (Ťahali ťahali, vytiahnuť nemohli. Zavolali na pomoc traktor.) Prišiel traktor, ťahal, ťahal… Vytiahol. Ale len na chvíľu. Potom sme s naším 4×4 zapadli zas. A traktor ťahal zas, ale zapadol tiež… Boli sme takpovediac v prdeli. Zavolali sme na pomoc ďalší, ešte väčší traktor. Nuž, ten mal prísť hneď a nemuseli sme tam, v blate, tri hodiny šaškovať.

Z lietaním bol na ten deň už koniec. Bola totiž tma, keď sme zablatené auťíčka dopravili na pevnejší povrch. V sobotu celý deň pršalo. Ani sme päty z domu nevystrčili. Spali sme asi do jedenástej, potom sme sedeli na gauči, kecali s domácimi a pozerali vídeo. Ešte že sme boli večer na dydžine. Dievčatá sa tentokrát s nami bavili. Asi preto, že to boli Poľki. Inak to nebolo nič moc.