Múzeum Černobyľu

Múzeum Černobyľu je kontroverzné miesto. Asi nečakajte že tam nájdete nejaké krásne exponáty. No je tam vysvetlené, čo sa stalo ako sa to stalo a ako reagovali vtedajšie sovietske orgány na katastrofu. Keď si pozriete video ako poslali mladých vojakov bez akejkoľvek ochrany na strechu práve vybuchnutého reaktora, pochopíte že komunisti nemali žiadny plán B a poslali mladých ľudí na istú smrť.

V minulosti ste si mohli zaplatiť živoú sprievodkiňu, ktorá vám o všetkom porozprávala, no dnes sú tu dispozícii také tie moderné sluchátka, kde si sami môžete počúvať komentár pri každom exponáte. Bohužiaľ texty v sluchátku sú nesmierne zdĺhavé a nudné, živá sprievodkyňa bola oveľa lepšia. Spýtajte sa, či by tam nebol niekto ochotný vám dať kľúčový komentár.

Kreščatyk

Námestie Kreščatyk je super cez deň, no najmä podvečer a večer je to fantastické miesto. Niečo také v Bratislave nemáme a niečo také môže existovať len v meste, ktoré má aspoň pár miliónov obyvateľov. Cez víkendy sa námestie uzavrie pre dopravu a vznikne tak dvojkilometrová pešia zóna na ktorej vystupujú hudobníci, rôzny artisti, ľudia sa prechádzajú, popíjajú pivo lízať zmrzlinu. Tisíce ľudí si užívajú príjemný letný večer centre mesta.

Chrámy svätého Michala, svätej Sofie a Andrejevskyi spusk s chrámom Sv. Andreja

Z Námestia Nezávislosti vedie niekoľko ciest smerom nahor. Keď sa vyberiete tou vpravo, dostanete sa do chrámu svätého Michala a asi vás neprekvapí, že tá ulica čo k nemu smeruje sa volá Michajlovská. A ako sa volá ulica smerujúca k chrámu svätej Sofie, si určite domyslieť aj sami. 🙂 Ak stojíte na námestí pred chrámom svätého Michala a otočíte sa k chrámu chrbtom, ten druhý chrám čo uvidíte asi vo vzdialenosti 1 km, je chrám svätej Sofie (funguje to aj vice-versa). Obidva vyzerajú pekne zvonku a rovnako sú nádherné aj zvnútra. Až budete u Sofie, určite si vybehnite po schodoch do zvonice. Je odtiaľ nádherný výhľad na celý Kyjev. Vpravo od Michajlovského chrámu nájdete zubačku, ako v Tatrách, ktorou sa spustíte dole k rieke a do štvrte Podoľ. Avšak lepší nápad je pustiť sa z kopca smerom dole po ulici Adryjivskej, ktorá je známa malými obchodíkmi a umelcami, čo tu predávajú svoje výrobky A tiež stojí na nej rovnomenný a hodne fotogenický chrám. Zubačkou je lepšie sa vrátiť smerom hore, ušetríte tak trochu síl a energie.

Keď už budete na Podoli, môžte zájsť do Múzea Černobyľu a ak máte pekné počasie a trochu času, v prístave, nasadnite na lodičku a povozte sa po rieke.

Keď to celé zhrniem dokopy, za predpokladu že bývate niekde v centre, tak celodenný okruh Kyjevom by bol: z námestia Kreščatyk, ku kostole svätej Kataríny, odtiaľ po Andrejevskej ulici s návštevou chrámu Sv. Andreja. Ďalej do múzea Černobyľu a odtiaľ do prístavu, Povoziť sa na lodi. Z prístavu zubačkou hore ku kostolu svätého Michala a následne späť na Kreščatyk. No, máte celý deň čo robiť! 🙂

Pečerskú Lavru by som si nechal na iný deň a spojil ju s návštevou múzea hladomoru a monumentálnej sochy "Mať ródina" alias Matka Vlasť.

Múzeum hladomoru

Múzeum hladomoru je ďalšie moje obľúbené múzeum a ďalšie Kyjevské múzeum ktoré nefascinuje krásou, ale fascinuje smutnou pravdou. Tou smutnou pravdou je, že v 30-tych rokoch 20. storočia zorganizovala vtedajšia Moskovská, sovietska vlasť, genocídu obyvateľov východnej a strednej Ukrajiny. Vtedajším roľníkom zobrali všetok dobytok, zvieratá aj všetko zrno tak, aby nemohli zasiať novú úrodu. Za dva roky zomrelo 10 000 000 Ukrajincov. (Našťastie pre dnešnú západnú Ukrajinu, tá vtedy patrila čiastočne Poľsku a čiastočne Československu.)

Pochopiteľne v bývalom Sovietskom zväze a v ostatných, našťastie dnes už postkomunistických krajinách, sa táto skutočnosť zamlčala, takže nikto z nás sa o nej škole neučil. O to silnejší je zážitok, keď zistíte, čoho všetkého boli Sovietski komunisti schopní.

Smutnou Iróniou osudu je, že vyčistené územia následne osídlili ruskojazyčným , obyvateľstvom a v podstate tak položili základy konfliktu, ktorý vznikol 80 rokov neskôr. 

A aby som bol historicky korektný, len dodám, že Sovieti rovnakým spôsobom vyhubili aj tretinu Kazašského národa. V rovnakom čase, rovnakým spôsobom a rovnako Kazašskú step osídlili Rusmi. Na viac ako polstoročie, sa tak Kazaši stali minoritným národom v Kazašskej sovietskej socialistickej republike.

Žiaľ, môj dnešný príspevok sa končí na smutnej nóte. História a pravda sú už raz také.

Ďalší príspevok o živote a cestovaní do Kyjeva, však bude oveľa veselší: na tému jedlo, pitie, zábava, dievčatá…

Tak si nás lajknite na fejsbúku, aby ste o nič neprišli.